Čaute rediťáci. Ako vravia múdre knižky a ešte múdrejší guru na internetoch, nemali by sme držať v sebe zášť a staré krivdy, ale mne toto proste nedá a chcem sa o to podeliť.

So svokrou som pred časom vychádzal veľmi dobre, aj keď má tendenciu viesť monológy o sebe a svojom živote, a neustále niečo vyžadovala, rešpektoval som to, veď každý sme nejaký.

Pred istým časom sme mali rodinné posedenie v rámci rodiny a bola tam ako moja rodina, tak rodina mojej partnerky. Sme spolu 20 rokov, no nie sme zosobášení.

No pri tejto udalosti sa udiala jedna situácia, ktorá zmenila môj pohľad na ňu. Moja mamka sa spýtala mojej partnerky otvorene že či neplánujeme potomka, že po toľkých rokoch čo sme spolu by to bolo pekné. Nikto v tom čase z rodiny ale nevedel, že sa v skutočnosti už roky pokúšame, a máme za sebou už zopár nezdarov.

Na túto otázku moja partnerka ani nestačila reagovať, v tom jej matka spustila nasilu smiech, taký ten ako keď chcete niečo zosmiešniť a zahlásila že "No to by musela mať iného chlapa pri sebe!". Povedala to u nás doma. V našom byte. Načo sme ja aj moja mamka zamrzli, moja partnerka nepovedala ani pol slova, neskôr mi však povedala že ona ju ani nevnímala a prepočula to, pretože už je zvyknutá že tliacha. Najväčšia sranda na tom je, že ona má pri sebe "poriadneho chlapa" - už 30 rokov alkoholika, ktorý okrem toho že robí problémy, hanbu a dlhy, nerobí vlastne nič iné.

Moja chyba že som ju na mieste nekonfrontoval, ale ja som zostal zamrznutý. Toľko som jej aj jej manželovi pomohol s kade čím za tie roky. Iróniou aj je, že potomka nemáme kvôli "poriadnemu" chlapovi, ale zdravotným problémom jej dcéry - mojej partnerky.

Na takéto veci sa ale nepoukazuje, klesol by som veľmi nízko a takéto by som niečo ani nevytiahol. Je mi jasné, že každý z nás vypustí raz za čas nejakú volovinu ktorá môže ublížiť, ale človek by mal mať nejakú sebareflexiu možno v sebe, že určité veci sú nevhodné.

Odvtedy už ubehol nejaký čas a zas pre istotu mala už pár nevhodných poznámok aj na adresu mojej partnerky, ona si vybrala ale cestu ignorancie a neriešenia ich, a.k.a jedným uchom dnu, druhým von.

V každom prípade, od toho momentu klesla v mojich očiach, a akokoľvek sa snažím, mám problém sa cez to preniesť. A vlastne ani neviem či chcem. Stretli ste sa s podobným?

Ďakujem vám za prečítanie a majte pekný deň.